GenTerapia
Späť na úvod

Princípy · Ako génová terapia funguje

Princípy a rozdelenie génovej terapie

Princípy génovej liečby vychádzajú z poznania, ako fungujú gény a procesy transkripcie a translácie vedúce k tvorbe funkčných proteínov. Ak mutácia génu spôsobí stratu funkcie proteínu alebo jeho patologickú funkciu, génová terapia sa snaží tento stav cielene napraviť. Liečbu možno rozdeliť podľa troch hľadísk: mechanizmu účinku, cesty podania a typu použitého vektora.

01

Rozdelenie podľa mechanizmu účinku

Podľa toho, čo s génom potrebujeme dosiahnuť — doplniť ho, utlmiť alebo priamo opraviť — rozlišujeme tri základné prístupy.

Doplnenie

Adícia a suplementácia génu

Používa sa, keď treba nahradiť chýbajúci alebo chybný gén — typicky pri monogénových ochoreniach. Do buniek pacienta sa vektorom dopraví funkčná kópia génu (transgén), ktorá začne produkovať funkčný proteín. Mutovaný gén pritom nie je nutné odstraňovať.

Utlmenie

Utlmenie alebo inaktivácia génu

Vhodné pri tzv. „gain-of-function“ mutáciách, keď gén získa novú alebo abnormálne zvýšenú funkciu a treba ho potlačiť. Zásah sa zvyčajne odohráva na úrovni mRNA:

  • siRNA a ASO sa viažu na špecifické úseky mRNA a vedú k jej degradácii alebo blokujú transláciu.
Oprava

Editovanie genómu

Najpokročilejší prístup — úprava mutovanej DNA priamo na jej mieste v genóme. Umožnil ho objav systému CRISPR-Cas (proteín Cas s endonukleázovou aktivitou + vodiaca RNA, ktorá ho nasmeruje na cieľové miesto):

  • CRISPR-Cas9 — Cas9 spôsobí dvojvláknový zlom (DSB); bunka ho opraví mechanizmom NHEJ (často znefunkční gén) alebo HDR.
  • Bázové editovanie — bez zlomu DNA; deaminačné enzýmy priamo premenia jeden nukleotid na druhý.
  • Primárne editovanie — Cas9 nikáza s reverznou transkriptázou štiepi len jeden reťazec a molekula pegRNA ho opraví.
02

Rozdelenie podľa cesty podania

Génová liečba sa podáva dvoma odlišnými spôsobmi — buď priamo do tela pacienta, alebo cez bunky upravené mimo neho.

In vivo

Liek pôsobí priamo v tele

Liek sa podáva priamo pacientovi — intravenózne alebo lokálne do konkrétneho orgánu. Je lacnejší a jednoduchší, môže byť podaný aj ambulantne. Kľúčový je výber správneho vektora, aby zasiahol požadované bunky; hlavným rizikom je imunitná reakcia, najmä proti vektoru.

Ex vivo

Bunky sa upravia mimo tela

Pacientovi sa odoberú bunky (najčastejšie hematopoetické kmeňové bunky alebo T-lymfocyty), v laboratóriu sa upravia transgénom alebo editovaním génu a vrátia sa späť. Je drahší a náročnejší, no upravené bunky možno pred podaním skontrolovať. Tento prístup sa využíva aj v onkológii — CAR-T terapia.

03

Rozdelenie podľa typu vektora

Vektor je prostriedok, ktorý dopraví genetický materiál na požadované miesto. Delíme ich na vírusové a nevírusové. Vírusové sa ešte rozlišujú na integrujúce (transgén sa vloží do genómu pacienta — napr. lentivírusy, využitie ex vivo) a neintegrujúce (DNA sa uloží mimo chromozómov ako epizóm — využitie in vivo).

Vektor
Kapacita
Charakteristika
Adeno-asociované vírusy (AAV)
~5 kb
Najčastejšie používaný vírusový vektor, terapia in vivo. Výhody: nízka imunogenicita, dlhotrvajúca expresia transgénu a možnosť zacielenia na tkanivo cez rôzne sérotypy. Nevýhodou je obmedzená kapacita.
Lentivírusy
~10 kb
Patria medzi integrujúce vírusy, používajú sa hlavne na terapiu ex vivo. Majú väčšiu kapacitu než AAV.
Adenovírusy
až 36 kb
Veľká kapacita a stabilita, no zároveň výrazná imunogénnosť.
Lipidové nanopartikuly (nevírusové)
vysoká
Nízka imunogenicita, vysoká kapacita oproti vírusom a možnosť opakovaného podania. Pre afinitu k pečeni sú vhodné, keď je cieľovým orgánom práve pečeň. Ostatné nevírusové vektory sú zatiaľ skôr v štádiu pokusov.
Editovanie genómu, voľba ex vivo či in vivo a typ vektora spolu určujú nielen účinnosť, ale aj profil rizík a cenu liečby. Ako sa tieto princípy premietli do reálne schválených liekov, ukazuje história génovej terapie → a prehľad dostupnosti liekov →